Gumkáči :-)

            A tak sme sa po dlhom čase rozhodli, že spojíme všetky naše sily a pripravíme pre naše vĺčatá nevšedný zážitok. V sobotu ráno sa na zastávke v Záblatí stretli deťúrence z nášho zboru, z 87. zboru a z 93. prístavu. Celú výpravu viedol Vlk (87), ktorý ako jediný s presnosťou poznal miesto určenia. Úloha to bola zodpovedná a náročná. Veď zodpovedať najčastejšiu otázku: „Koľko ešte pôjdeme?“ mohol len on. :-)
           
            Vybrali sme sa smerom na kyselku, no hneď pri najbližšom rázcestí sme zmenili smer a pokračovali po ďalekých lúkach a poliach. Slnko svietilo, jedla aj energie bolo dosť, dobre sa nám kráčalo. Po asi dvoch hodinách sme boli takmer na mieste, no vĺčatá uchvátil neďaleký posed. Oproti dvom predchádzajúcim bol oveľa pevnejší, tak sme naň vyliezli, aby sme sa mohli pokochať výhľadom. Nakoniec už nám nič nebránilo v príchode k nášmu cielu. Alebo? Chudák Marek skončil zavalený kopou vĺčat túžiacich po odpovedi na hádanku: „Koľko ovečiek prešlo cez riečku?“. Oslobodili sme ho a konečne sme sa dostali k dobre ukrytému miestečku s ohniskom, maličkou zavretou chatičkou a malým mostíkom do lesa.
           
            Tam sme spolu s Tete vytiahli suroviny na hadíkov a začali s prípravou cesta. Deti mali zatiaľ bojovú úlohu nazbierať drevo a zapáliť oheň. A aké je tajomstvo hadíkov? Múka, voda, korenie podľa chuti a soľ. Vymiesite, vyšúľate a namotávame na palice. Do chrumkava opekáme nad ohňom. Ak sú správne pripravené, len sa tak po nich zapráši. :-) O pár chvíľ teda zostali len prázdne misky.
           
            Aby nám dobre vytrávilo, zahrali sme si Čapice a Molekuly. Veľa času nám však už neostalo a my sme ešte potrebovali spraviť pár dôležitých vecí. Rýchlo sme zvolali nástup. Morskí vlci si prebrali svoje napredovania a náš Gumkáč, Kubko, dostal šatku. Všetko bolo vybavené, rýchlo sme sa pobalili, poupratovali a vybrali sa na cestu.
           
            Spiatočné putovanie bolo ako vystrihnuté z filmu o polárnych expedíciách. Omotali sme šály, natiahli rukavice a kapuce. Pomaly krok za krokom sme rozrážali neúprosný vietor. Stmievalo sa a vietor silnel.
 
            Keď už nás cesta naozaj unavila, objavil sa roh lúky, kde nás čakal nádherný výhľad na nočný Trenčín. S novou energiou sme dorazili posledné metre k zastávke. Rozlúčili sme sa so Zlatovskými skautmi, nasadli na autobus a pobrali sa domov.
 
Výlet sa nám všetkým veľmi páčil a už teraz premýšľame, že niečo podobné zopakujeme v zime!
 
Za fotky ďakujeme Vlkovi (87)! :-)